Žijú s nami už sto tisíc rokov..

Žijú s nami už sto tisíc rokov... ako však žijú? A žijú s nami naozaj?

Chov psa na Slovensku

Spôsoby chovu psov

V súčasnosti na Slovensku existuje niekoľko spôsobov chovu psov. Tieto jednotlivé typy sa rôznia v závislosti od informovanosti majiteľa, spoločenskej situácie, regiónu, ale aj finančného zabezpečenia, či účelu za akým bol pes zadovážený. Pochopiteľne nedá sa zovšeobecňovať a prísne vymedziť jednotlivé spôsoby chovu psov, nakoľko jednotlivé typy sa v mnohých hľadiskách prekrývajú. Ale v zásade by sa dali odlíšiť dve kategórie chovu: chov v mestách a chov na dedinách.

Najväčšiu časť populácie zvierat ešte stále tvoria tzv. dedinské psy. Ide o klasický spôsob chovu psov tradovaný po mnoho generácii. Navyše, väčšina ľudí má predstavu, že psovi, je najlepšie pri dome na dvore. Takýto spôsob chovu však prináša aj mnohé riziká a úskalia, vyplývajúce z neznalosti a ľahostajnosti majiteľa, ale aj zo zastaralých tradícií, medzi ktorými dominuje predstava, že „pes patrí k domu“ a jeho prvoradou úlohou je strážiť (aj keď často ostáva na zamyslenie koho, čo a akým spôsobom má strážiť pes, priviazaný na krátkej reťazi, kdesi na zadnom dvore).

Pes chovaný „tradičným spôsobom“ nemá pre majiteľa a spoločnosť veľkú hodnotu. Zväčša sa o jeho potrebách nerozmýšľa a starostlivosť je postavená na naučených zvyklostiach (pes potrebuje byť na reťazi, kŕmenie pozostáva s pomyjí a zvyškov, očkovanie a veterinárna starostlivosť nie sú potrebné – ak je pes chorý, tak sa z toho vylíže, chodiť so psom mimo dom je nenormálne, suka musí mať šteňatá, je normálne šteňatá topiť a pod.). Väčšina majiteľov sa ani nepozastaví nad otázkou prečo majú psa. Pes bol pri dome vždy, aj susedia tak majú psa, je to normálne, lebo to tak robí každý. Respektíve vám povedia, že pes je na stráženie. Čo je diskutabilné, pretože strážne služby psa, uviazaného na konci záhrady tak, že nevidí, čo sa na pozemku deje, navyše je chorý, zanedbaný a sociálne deprivovaný, zrejme nie sú veľké. V poslednom čase sa však aj na dedinách začínajú objavovať zodpovední chovatelia, ktorý sa naozaj snažia o psíka zodpovedne postarať. Tento trend súvisí, s väčšou informovanosťou verejnosti, ale aj s tendenciou sťahovať sa z miest na vidiek do novovznikajúcich štvrtí, či rekonštruovaných nehnuteľností.

Ďalšia časť populácie psov je chovaná, ako spoločníci. Ide najmä o psov chovaných v mestách a sčasti aj na dedinách. Majitelia týchto zvierat sa vo veľkej miere snažia zabezpečiť svojím zverencom potrebnú starostlivosť po všetkých stránkach. Pes neplní len funkciu strážcu, ale je v prvom rade priateľom a spoločníkom. Majitelia psov sú zvyčajne veľmi dobre informovanío vhodnej starostlivosti o psíka, o jeho fyziologických, ale aj psychologických potrebách. Hoci ešte veľká časť „nepsíčkarov“ považuje za týranie chovať zviera v byte, vedecké poznatky z odboru etológie im zjavne protirečia.

Pes je sociálne zviera. Tak ako vlk potrebuje k životu prítomnosť svorky, tak pes potrebuje byť súčasťou ľudskej rodiny. V procese evolúcie sa u psa znížila schopnosť vytvárať silné väzby s príslušníkmi svojho druhu, a zmenila sa na schopnosť viazať sa na človeka (ako príklad by som uviedla svorky túlavých psov. Žijú síce pokope, ale ich väzby na seba navzájom sú minimálne. Nejde o „svorku“ v pravom slova zmysle,skôr o skupinu tvorenú jednotlivými indivíduami). Teda pre psov je prioritou „mať svojho človeka“. Dalo by sa jednoznačne povedať, že pes je omnoho šťastnejší v byte so svojim majiteľom, ak má zabezpečený dostatok pohybu a možnosti na aktivitu, ako pes celý život žijúci na dvore, ktorý pána vidí len z diaľky.

Aby to však nevyzeralo príliš ideálne, aj chov psa v meste má svoje nevýhody. Za najzreteľnejšiu vo vzťahu k okoliu a prostrediu, kde pes žije v tesnej blízkosti s ľuďmi považujem neschopnosť majiteľov psov vyrovnať sa s faktom, že pes je pre svoje okolie enviromentálnou záťažou. Jednoduchšie povedané, drvivá väčšina majiteľov za svojim psom neodstraňuje exkrementy, čo negatívne ovplyvňuje okolie a názory „nepsíčkarov“ na chov psov v meste.

Ďalším rizikom je prílišné poľudšťovanie psov. Je nutné uvedomiť si, že pes je živá bytosť s istými požiadavkami, nárokmi a potrebami. Nikdy nebude malým dieťaťom ani roztomilou živou hračkou. Aj dvojkilový chlpatý psíček je pes v pravom slova zmysle a má právo na to, aby sme sa k nemu tak správali a okrem milučkých šatičiek mu zabezpečili aj vhodnú výchovu (tým, že je pes vzrastom malý, neznamená, že mu budeme tolerovať nevhodné správanie), dostatok sociálnych kontaktov s inými psami (pes, ktorý nie je od malička v kontakte s inými psami je sociálne deprivovaný, čo môže negatívne ovplyvniť jeho psychiku) a dostatok príležitosti na prácu a hru.

Aký je teda správny spôsob chovu? Hoci na túto otázku existuje mnoho pohľadov a názorov, dalo by sa jednoznačne zhrnúť, že riešením je zlatá stredná cesta. Vyhnime sa prílišnej ľahostajnosti k potrebám psa i jeho „zbošťovaniu“. Pes je živá bytosť, ktorá disponuje istými potrebami, na ktoré musíme reagovať, ale na strane druhej nie je to človek a snaha urobiť z neho „ naše dieťatko“ či živú hračku mu môže ublížiť rovnako ako naša ľahostajnosť a nevšímavosť.

85401_havo.jpg
U psej matere - Ranč Korňa © 2009 | Všetky práva vyhradené