Výchova a výcvik

Základom pokojného a spokojného života so psom je jeho výchova. Vychovávať šteňa treba začať v deň, keď si ho prinesiete domov. Nadstavbou výchovy psa je výcvik.

Výcvik psa je predovšetkým o „výcviku“ človeka. Kedysi som počula príslovie: aký pán, taký pes .. postupom času som zistila, že v tom niečo naozaj bude. Ak je „pán“ utiahnutý, bude taký aj pes, ak je neistý, prenesie svoju neistotu na psa, agresívny majiteľ vychová agresora.

Základom výcviku psa je, aby mal psovod (majiteľ, pán psa....) čistú hlavu – teda NIKDY necvičiť, keď je psovod unavený, nervózny, nahnevaný. Psi totiž majú mimozmyslové vnímanie a náladu človeka dokážu vycítiť – doslova si človeka prečítajú – a reagujú na jeho vnútorné rozpoloženie.

Ak sa mi predsa len stane, že „nemám náladu“ a napriek tomu sa treba venovať psovi – napríklad ho vyvenčiť – venčím ho prakticky bez povelov, obmedzujem komunikáciu s ním na minimum. Mimochodom (aspoň u mňa to platí stopercentne) – po krátkom kontakte so psom (stačí 5-10 minút) väčšinou nervozita, zlosť, únava opadne – a som v pohode (psi sú totiž samovoľne canisterapeutickí – to znamená, že dokážu eliminovať väčšinu psychických aj fyzických problémov, ktoré človek má – spôsobuje to uvoľnenie sa človeka za prispenia psa)

Najdôležitejší povel je „ku mne“ – teda privolanie psa. Pre psa je človek príliš veľký, preto keď privolávam psa – najmä šteniatko, alebo neistého dospelého psa – robím to v poddrepe. Psa privolávam vysokým tónom hlasu – najprv oslovenie (meno psa), potom povel „ku mne“. Už keď pes prejaví náznak, že ide smerom ku mne, chválim ho a v ruke už mám pripravený pamlsok (piškóta, granulka....). Keď sa pes približuje, podávam mu odmenu – ak chcem, aby prišiel až tesne ku mne, ruku s odmenou priťahujem k telu. Ak chcem, aby si pes „predpisovo“ predsadol, zdvíham ruku s odmenou popri tele smerom hore, a dám povel sadni.

STOPOVAČKA

Ak pes nereaguje na privolanie, používame stopovačku – cca 10 metrov dlhú šnúru, pripnutú na obojok. Po povele „ku mne“ chytíme šnúru a MIERNE (nie násilím!) pritiahneme šteňa (psa) k sebe. Keď šteňa nereaguje, stopovačkou „cukneme“ (krátke prudké trhnutie a okamžité uvoľnenie stopovačky). Tak ako pri privolaní bez stopovačky chválime už pri prvom náznaku splnenia povelu, a tak isto „ponúkame“ pamlsok.

NIKDY sa nesnažím privolať psa, ak je niečím veľmi zaujatý – či už ňuchaním alebo hrou s inými psami. Ak ho predsa len potrebujem odviesť, idem k psovi (šteňaťu) a fyzickým dotykom ho z jeho „činnosti“ vyruším – potom môžem dať buď povel „ku mne“ (nie je však isté, či sa šteňa nevráti k svojej pôvodnej činnosti – v tom prípade bude povel kontraprudktívny – teda šteňatom odignorovaný), alebo ho priviažem na vodítko (prípadne, ak má pes pripnutú stopovačku, ho chytím zo stopovačku) a so slovami „poď“, alebo „ideme“ šteňa odvediem. Ak šteňa nezareaguje ani na vodítko (stopovačku), v tom prípade sa k šteňatu skloním, pohladím ho, dám palmsok, prosto – upútavam pozornosť šteňaťa na seba a až potom ho odvediem.

Privolanie cvičíme niekoľko ráz denne – počas všetkých prechádzok – v nepravidelných intervaloch (za priemernú hodinovú prechádzku ho privoláme najmenej štyri razy).

POZOR!

NIKDY nevydáme povel iba raz – na konci prechádzky, keď psa potrebujeme uviazať na vodítko a odviesť domov – pes si totiž veľmi rýchlo spojí privolanie s „nepríjemnosťou“ – teda s odchodom domov (hádam neexistuje pes, ktorý by sa z venčenia domov ponáhľal)

luxo

63901_974607_75774224.jpg
U psej matere - Ranč Korňa © 2009 | Všetky práva vyhradené